1.
Ja z celej duše nenávidím,
keď v takej situácii sa vidím,
keď ťažké rozhodnutie čaká ma,
či povedať áno abo nie, celé noci máta ma,
počúvnuť čo vraví srdce, či rozumu prednosť dať.
Seba samej pýtam sa, či oplatí sa kvôli tebe,
či oplatí sa dať nám áno kvôli sebe,
či ty ozaj nemáš dôvod povedať mi áno,
či to, čo si mi písala je pre teba tak málo,
či tie slová "milujem ťa" myslela si vážne,
či len zo zábavy si ma vtiahla do tej vášne,
keď kolo seba nevidím nič iba teba,
keď si myslím, že ty si moja vyvolená,
keď každú sekundu mi tvoj hlas v ušiach znie,
ja nechcem cítiť, ako ten pocit pomaličky mrie.
Nespím, nejem, nesmejem sa dlhú dobu,
či dať ti zbohom, či chceš slobodu?
Nespím, nejem, nesmejem sa dlhé dni,
ty nedávaš mi odpovede, veď ma len ďalej trýzni,
no aj hnev ma pohlcovať pomaličky začína,
trpezlivosť z mojej strany začína sa míňať,
je tak strašne ťažké odpoveď mi naťukať?
Je tak ťažké, hocijakú odpoveď mi dať?
Konečný verdikt príde možno o dva týždne,
snáď si nemyslíš, že dovtedy mi stačí správa,
"ako sa mi cítiš, ako sa mi teraz mávaš?",
a keď sa ťa niečo spýtam, odpoveď mi o tri dni príde.
Ja pocit mám, že odpoveď si môžem dať,
tebe všeličo dôležitejšie je, len nie mňa mať,
slová, kedy písala si, že kvôli mne si schopná prísť,
môžem z uší vypustiť, môžu si svetom ísť,
lebo boli to len slová, čo nikdy nenaplnia sa,
a teraz s daj odpoveď, že ako asi mám sa.
Späť