1.
Drží ma pocit, ktorý každý deň mi stojí za to,
robí zo mňa človeka a nehanbím sa zaňho,
teraz trpím samotou a o tom sú aj moje dni,
duša zíva prázdnotou, po tvári slza steká mi,
pomaličky steká dole, smútok zalieva mi tvár
prosím ver mi, nechcela som, aby to skončilo tak,
no nie je čo robiť, môj život nie je obdarený šťastím,
a keby si ho poznala, veríš tomu, čo vravím.
Noci som preplakala, v kúte sama, zbabelá,
keby si ty vedela, ako ma tá správa bolela,
no keď plačeš, duša každý pocit vyplaví,
vyplaví všetko, čo na srdci ťa tak ťaží,
preto sa teš, keď plačeš, lebo ľahko ti bude,
lebo stratí sa trápenie, s čím srdce tvoje bojuje.
Keď plačem, to je dobré, telo to cíti,
čo ma bodá v srdci, to opúšťa ho pomaly,
na vine je život, ktorý nechá ma vždy v štychu,
lebo šťastie chcem, no len sklamania ma bijú,
teraz skladám hlavu, odhadzujem pýchu,
moje uplakané oči pred svetom sa kryjú.
Pochovávam svoje bytie od starostí mordovaná,
unavene vysedávam, kým ja budem nahradená?
Pýtam sa, že prečo, prehrabávam rukami si svoje vlasy,
bolesť dusí ma a ťahá dole, srdce trhá na márne kusy,
oči lietajú prosebne po oblohe a hľadajú tam odpovede,
či ty budeš so mnou, či svetom iný už ťa povedie?
Život je vraj škola a plač je znakom citu,
nechcem plakať, nájdem ťa tu? Si tu?
Keď slzia mi oči, vtedy plače celá obloha,
čiernobiela je tá, ktorá kedysi farebná bola,
na čo bolo riešenie, zrazu nemá východisko,
zase sa okolo mňa tvorí veľké bludisko,
keď slzia mi oči, verím že mi slzy uschnú,
že moje oči hľadiac do tvojich smiať sa budú,
keď hocikomu slzia oči znamená to iba jedno,
že teraz je najhoršie, no za tým čaká ho len dobro.
Späť